FALKOVINY 3

DOM 

Je to tak, že každý máme svoje spomienky, na svoj Dom z detstva, kde si pamätáme všetko čo sme tam prežili ako deti, potom už školáci, tínedžeri až kym sme sa neosamostatnili a neodsťahovali niekam úplne inam, ďaleko od rodného bydliska, od rodičov od súrodencov...

Mal som sen. Krásny sen. Bol som malé chlapča a hral som sa na ulici, ktorá mi bola strašne povedomá. Zrazu zapískal môj tata a to som už vedel, aha, musím domov, je čas. Ako som vchádzal cez bránku do záhrady a videl ten Dom, už som bol v obraze, aha ja som vlastne Doma. V tom sa všetko nejak prestrihlo a sedel som na gauči s maminkou a len tak sme sa k sebe túlili a rozprávali čo nového u nás a u nej...

Všetci sme uprostred kruhu, ktorý sa od nás rozširuje do dávnej minulosti a uvedomujeme si, že Zem sa stále točí, z tisícročia na ďalšie tisícročie a nesie na sebe prach nespočetného množstva zosnulých čo nás navždy opustili a ostávajú už len spomienky a obzerať sa môžeme len dozadu, dopredu veru nie. To čo bude nevieme, ale čo bolo hej. Na fotografii je ten môj Dom, kde som prežil krásnych 24 rokov a vzdialenosť pre mňa veľa neznamená, preto sa tam ak sa dá, rád vraciam a neviem prečo, nemám fotografiu pôvodného Domu v akom stave bol predtým, než sa začal meniť, ale o tom až neskôr, teraz ako to všetko vznikalo postupne s odstupom času až po dnešok, kedy v tom Dome žije iná mladá rodinka, ale naša, takže ten Dom ostáva stále taký rodinný klenot pre ďalšie pokolenie a škoda, škoda, že sa toho nedožila naša maminka a otec. Ako by sa pozerali na tu velikú zmenu.

Na začiatku bola pustá, močaristá rovina zvaná Štokava niekde tam pod Tatrami v samom okraji Popradskej kotliny, v jej západnej časti, kde niekedy dávno v marci v roku 1934 prišiel zo Zlína zástupca Tomáša Baťu a hľadal pozemky na vybudovanie nových Baťových závodov a pre naše veľké šťastie si vybral práve toto miesto a je to tak vzniklo mesto SVIT! Ten náš Dom tu stojí roky rokúce  na ulici kpt. Jána Nálepku a keď teraz tak pozerám na tu fotografiu, predstavujem si tu záhradku, ktorú mama milovala a hlavne kvety, ten náš Dom je z pálených tehál, šesťdomok ako sa mu vravievalo, ešte boli štvordomky. V spomienkách vidím každý detail. Kedysi to bol veľký Dom, nádherný plný života. Ešte stále ale neupadol do zabudnutia. Tie spomienky sú v tom Dome všade. Už pri jeho vstupe v kľúčovej dierke, v poštovej schránke, v medzere dvier, vo verande, ktorá bola voľakedy drevená a presklená, v chodbe, kde je aj krásne voňajúca špajza a wc, kde mojej Lidunke bola vždy zima, aj keď tam bol radiator. Spomienky sú samozrejme aj v kuchyni a na lavici pri okne, kde sme s maminou pozerali cez to okno a o každom čo po chodníku okolo prešiel, sme spoločne poklebetili. V izbe klasika nábytok, kde za sklom ako v každej rodine výstava pohárov a kadejakých iných blbiniek. Drevené schody hore na poschodie do kúpelky a spálni či do našej detskej izbičky, kde sme mali tiež ako dole v kuchyni, zázračné okno, cez ktoré bolo vidieť nielen svet na ulici,  ale aj Gerlachovský štít v plnej jeho kráse podľa obdobia aké práve bolo. Či jar, léto, jeseň aj zima, tento majestát Tatier bol vždy iný, záhadný a keď sa v jeho diere objavili dvaja mnísi, mamina vravela, už bude teplo, skončila zima. Dodnes je pre mňa nepokorený. Balkón z ktorého sme dočiahli na čerešne , kde už na fotografii nieje zábradlie. Dom sa prerába podľa predstáv nových majiteľov. Čas plynie, všetko sa mení, ale tie spomienky ostávajú v nás, navždy. Ten mamin Dom, teda náš Dom ostal na pár chvíľ prázdny, smutný, osamotený. Stratil sa z neho život. Ľudia čo v ňom prežili svoje roky, sú už inde, vo svojích rodinách, panelákoch či v dome na dedine, ale aj tam hore u Šéfa, už nežiju. Vieme o nich, že boli a už sa s nimi nemôžeme stretnúť. No ak zavrieme oči, myšlienky sa vratia tam do toho domu, v kuchyni na lavici som s mojou mamou a rozprávame sa spolu, v záhrade s ocom pílime drevo, s bratmi a sestrou šantíme na hojdačke, v stane čo sme si každé prázniny v zahradke pod kuchynským okonom postavili, staviame si iglu čo na jar vypadala jak zrúcanina hradu. Vždy sme mali nejakú mačku či kocúra Mikiho. Dokonca raz aj psa Šarika. Ba aj sliepky a plnú záhradu dobrot. Ak žijúci chcu toto všetko vidieť, tak už len vo sne a na starých fotografiach. Tych spomienok je toľko, že by to bolo aj na krásnu niekoľkostrankovú  knihu. Viem si ju prestaviť a boli by v nej tie naše rodinné fotografie.

Teraz je v tom Dome nový život, nová rodina. Otec, mama a deti. Dve krásne detičky JaKubko, Elenka a maminka Lucia a tatko Tomáš. . Dom si prerobili podľa svojich predstáv a začínajú si zvykať na iné prostredie, ktoré tej novej majiteľke je roky rokuce známe. Však tam vyrastala spolu so svojou mamou a mojou mamou, teda jej babkou. Hej, ten Dom ma teraz Lucka a je to dcéra mojej sestri Aničky.

Pokažde, keď som v Tatrách , idem pozrieť na cintorín a na ten Dom. Len tak z vonka si ho obzerám a teším sa, až sa raz pozriem aj do jeho priestorov, kde som vyrastal a kde sú tie krásne spomienky. Ako to všetko majú urobené, čo urobili s kumbálkom, kde strašilo a boli tam voľakedy zavareniny a kopec tajných pokladov. Čo majú nové v pivnici, kde sme mali uhlie, drevo a práčovňu, ale neskôr v novovybudovanom kumbále  zavareniny napríklad. Teraz ma napadlo, že som nikdy nebol pozrieť na povale. Aj tam strašilo.  Teším sa a zvedavosť je veliká, ako si to všetko prerobili. Niečo viem, raz som bol dnu, keď sa to búralo a videl som nové fotografie, ale na živo to bude iné. Som rád, že tomu Domu sa vdychol nový život. Mladý život a všetko to začína od znova, ten kolobeh života ľudí v tom Dome, kolobeh života tohto Domu. Som rád, že ostal v rodine a nemá ho niekto úplne cudzí. Do toho Domu sa tak zase môžem, alebo teda môžeme vraciať ako domov. Keby ho mal niekto cudzí, bolo by asi blbé, zazvoniť, že tu som voľakedy žil, môžem si to teraz pozrieť...

Lebo aj keď mám svoj domov tam kde žijem teraz so svojou rodinou, kde je nám dobré, vždy a stále mám ten svoj domov tam pod našimi Tatrami na tej Štokave, ako sa tomu miestu vravievalo pred 78 rokmi. Kedy tu vzniklo komunistické mestečko Svit. Kde nebol kostol, ale  vznikli tam dve obrovské fabriky Chemosvit a Tatrasvit. Dnes je to všetko úplne inak a po rokoch sa dostalo aj podnikateľovi Baťovi cti a má tam svoju sochu. Zaujímavé je, že teraz žijem tu na Záhorí v mestečku Holíč a keď pán Baťa hľadal miesto na svoj nový obuvnicky závod, bol aj tu, vraj kde je dnešné letisko mali byť Závody 29.augusta, nakoniec ich vybudovali v Partizánskom, ale to som už odbočil...

Takže DOM v ktorom ostali spomienky na moje detstvo žijú stále a teším sa na prvé chvíle  až prekročím prah novo obyvaného rodičovského Domu spomienok...

Môžeš si pozrieť viac fotiek v albume, už tam pár je, ale musím viac pohľadať a popridávať, alebo ísť nafotiť ako to tam je dnes...

pfč + tramtária + čiMči - sLOVEnsko

po čase niečo z internetu o mestečku Svit a to  : 

http://poprad.dnes24.sk/pozoruhodnost-o-ktorej-vela-ludi-po…

http://poprad.dnes24.sk/pozoruhodnost-o-ktorej-vela-ludi-po…