FALKOVINY 3

PF PRE ROK 2013 A ĎAĽŠÍCH 400 ROKOV.

Unavený tým všetkým, já chcem len smrť a kľud, len nevidieť jak žobré poctivec, ako chváli sa pýchou obyčajný parazit, ako pokrivý sa každá dobrá vec, ako trapne sa bliští pozlátko všetkých pôct, ako dievčenská cudnosť brutálne trhá chtíč, ako ľudskou slušnosťou korumpuje moc, ako chromá vláda na nás berie bič, ako umenie je stále slučkou mocných, ako blbosť tvrdohlavo schopným rozkazuje, ako jednoduchá pravda je každému len pre smiech, ako zlo sa dobrú smeje do očí.

Unavený tým všetkým, už chcem byť, láska, v hrobe, len nemusieť tym zbohom dať aj tebe.

Pokiaľ vás oslovila aktuálnosť tejto básne a chcete vedieť, ktorý talentovaný mladý autor dokázal tak presne vyjadriť našu hnilú dobu, tak verte, že to bol William Shakespeare a tento jeho sonet je starý štyristo rokov.

Pravda je, že ľudia sú - aspoň podľa usúdku veľkého majstra - stále nepolepšitelné stvorenie na tejto planéte a tak neprežívame žiadnú krízu identity, kultúry, vzťahov a čohokoľvek ďalšieho v našich životoch a tak jeden krásny príbeh na záver pridávam

Keď prechádzali okolo veľkého stromu, udrel doň blesk a oboch
ich spálil.
Muž však nepochopil, že je mŕtvy, a tak pokračoval v ceste aj so
svojim psíkom.

Bol to veľmi namáhavý pochod, nad nimi sa týčil vrch, slnko
pálilo, boli celí spotení a veľmi smädní.
V jednej zákrute zazreli nádhernú bránu, celú z mramoru, za ňou
chodník zo zlata, uprostred neho bola studňa s krištáľovou vodou.
Pocestný podišiel k strážnikovi pri bráne.
"Dobrý deň."
"Dobrý deň," odvetil strážnik.
"Ako sa volá toto nádherné miesto?"
"Je to raj."
"Ako dobre, že sme prišli do neba. Sme veľmi smädní."
"Nech sa páči, vojdite a dosýta sa napite," ukázal strážnik
nastudňu.
"Ale aj môj pes sme smädní."
"Ľutujem, ale zvieratám je vstup zakázaný," povedal strážnik.
"Zvieratá sem nemôžu."
Muža to veľmi rozladilo, pretože bol veľmi smädný, ale sám piť
nebude, poďakoval strážnikovi a pokračoval v ceste.
Po dlhom a namáhavom výstupe do kopca prišli na ďalšie miesto
celkom vyčerpaní.
Stála tam stará brána, od nej viedla poľná cesta obklopená
stromami.
V tieni jedného zo stromov ležal akýsi muž, hlavu mal prikrytú
klobúkom, zdalo sa, že spí.
"Dobrý deň," pozdravil pocestný.
Muž kývol hlavou.
"Sme veľmi smädní, ja a môj pes."
"Tam medzi skalami je studňa," ukázal im muž. "Môžete sa
napiť,koľko len chcete."
Muž so psom podišli ku studni a uhasili svoj smäd.
Pocestný sa vrátil k mužovi, aby mu poďakoval.
"Príďte zas, kedy len budete chcieť," odvetil mu muž.
"Prosím vás, ako sa volá toto miesto?"
"Raj."
"Raj? Ale veď strážnik pri mramorovej bráne nám povedal, že tam
jeraj."
"Nie, to bolo peklo."
Pocestného sa zmocnili rozpaky.
"Mali by ste im zakázať, aby používali vaše meno.
Táto falošná informácia predsa môže spôsobiť veľký zmätok."
"V nijakom prípade, v skutočnosti nám robia veľkú službu.
Lebo tam zostanú všetci, čo z egoizmu dokážu opustiť aj toho
najvernejšieho priateľa."

(z knihy : Paulo Coelho - Démon a slečna Prymová 2009)

--------------------------------------------------------------------------------------------

tulák peťo z tramtárii - sLOVEnsko